Vatican News

Posolstvo pápeža Leva XIV. k Svetovému dňu modlitieb za starostlivosť o stvorenstvo:

„Takže si z mečov ukujú radlá, zo svojich kopijí viničné nože“ (Iz 2, 4)

Drahí bratia a sestry,

náš Pán Ježiš Kristus prišiel, aby sme mali život a aby sme ho mali v hojnosti (porov. Jn 10, 10). Tento dar života je v samom centre nášho poslania ako učeníkov a nášho spoločného povolania budovať civilizáciu lásky. Pri príležitosti tohto Svetového dňa modlitieb za starostlivosť o stvorenstvo sme opäť pozvaní rozjímať o dare života a vážiť si zem, ktorá ho udržiava, lebo oboje je konkrétnym spôsobom, ako vzdávať chválu nášmu Stvoriteľovi.

Dnes sme svedkami mnohých kríz a veľkého ľudského utrpenia. Zároveň sa zdá, že sa narúšanie harmonickej rovnováhy stvorenstva zrýchľuje. Tieto javy spolu súvisia: sú jedným spoločným volaním po uzdravení a pokoji, ktoré zaznieva zo zraneného sveta.

Boh života, zjavený v Ježišovi Kristovi, ponúka pokoj, ktorý svet nemôže dať: „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam“ (Jn 14, 27). Tento pokoj nie je povrchný ani pominuteľný; pramení z trvalej Kristovej lásky a jeho starostlivosti o každého človeka.

Tento prísľub pokoja však ostro kontrastuje so skutočnosťou, ktorú vidíme v mnohých častiach sveta. Prorok Izaiáš hovoril o čase, keď národy „si z mečov ukujú radlá“ (Iz 2, 4), teda premenia to, čo ničí život, na to, čo ho udržiava. Dnes sme však príliš často svedkami presného opaku, keď sa úsilie naďalej sústreďuje na násilie a vojnu.

Vojna zanecháva rany, ktoré siahajú ďaleko za hranice bojísk. Berie životy, rozbíja rodiny a núti milióny ľudí opúšťať svoje domovy, čím prehlbuje strach, nespravodlivosť a rozdelenie (porov. Gaudium et spes, 77 – 82). Vojna za sebou zanecháva aj spoločenskú a ekologickú skazu, ktorej následky pretrvávajú celé generácie. Navyše vzájomné pôsobenie ozbrojených konfliktov a ničenia životného prostredia často vytvára začarovaný kruh, ktorý ničí ekosystémy, znečisťuje základné zdroje, ako sú vzduch a voda, a ohrozuje potravinovú bezpečnosť. To živí chudobu a nerovnosť a vyvoláva nové spoločenské napätia, ktoré môžu prispievať k vzniku ďalších konfliktov.

Vojna navyše spôsobuje rany, ktoré poškodzujú celé tkanivo života. Neubližuje iba jednotlivcom a spoločenstvám, ale aj širšej sieti ich vzťahov s celou ľudskou rodinou a ich harmónii so stvorenstvom. Odhaľuje hlbšie zlyhanie v živote podľa Božieho obrazu a podoby, v úcte k životu a v starostlivosti o zem, ktorá nám bola zverená. Nie je to iba politické zlyhanie, ale aj morálne a duchovné. Vojna, zakorenená v pokrivených túžbach a zneužívaní ľudskej slobody a moci, je protisvedectvom evanjeliu pokoja.

Spomínané krízy si vyžadujú nielen zodpovednosť, ale aj obrátenie srdca, ktoré prinesie ovocie v podobe hlbšej vernosti Bohu, vzájomnej lásky a úcty k daru stvorenstva. Nesúlad, ktorý vidíme vo svete, teda násilie, nespravodlivosť a ničenie životného prostredia, totiž nie je iba výsledkom chybných systémov či štruktúr. Súvisí „s hlbšou nevyrovnanosťou, ktorá má korene v ľudskom srdci“ (Gaudium et spes, 10).

Práve v ľudskom srdci sa odohrávajú najhlbšie zápasy a prejavuje sa naša padlá prirodzenosť. Srdce nie je iba sídlom emócií, ale centrom človeka, miestom, kde sa stretávajú rozum, túžby, vôľa a svedomie. Práve tam zápasíme s protichodnými túžbami v nás: medzi láskou a ľahostajnosťou, pravdou a ilúziou, spravodlivosťou a nespravodlivosťou (porov. Jak 1, 14 – 15). Rany spôsobené vojnou a ničenie zeme sú preto hlboko spojené so stavom ľudského srdca. Konflikty, ktoré sužujú ľudstvo, sú v mnohých ohľadoch vonkajším prejavom vnútorného nesúladu a rozdelenia. Keď je srdce pokrivené, trpia vzťahy a štruktúry, ktoré vytvárame, začínajú odrážať tento neporiadok.

Pápež Benedikt XVI. nám pripomenul, že „vo svete sa množia vonkajšie púšte, pretože vnútorné púšte sa stali tak rozsiahlymi“ (Homília pri omši na začiatku pontifikátu, 24. apríla 2005). To nás vyzýva uvedomiť si, že to, čo je narušené okolo nás, je istým spôsobom narušené aj v nás. Ak teda chceme budovať pokojnú spoločnosť, nestačí reformovať štruktúry, ale musíme obnovovať aj svoje srdcia. Hlboko zakorenené príčiny konfliktov a vykorisťovania stvorenstva pramenia z etickej a kultúrnej krízy, ktorá zahŕňa stratu zmyslu pre hranice, túžbu po nadvláde, honbu za okamžitým ziskom a neschopnosť uznať Bohom danú dôstojnosť každého človeka.

Prorocká výzva „z mečov ukujú radlá“ (Iz 2, 4) preto nie je iba víziou pre národy, ale výzvou pre každého človeka. Pozýva nás premieňať to, čo škodí, na to, čo slúži životu. Túto premenu však nemožno dosiahnuť iba vonkajšími zmenami. V spolupráci s Božou milosťou si vyžaduje hlbšie osobné i spoločné obrátenie, návrat k Bohu, ktorý usporiada naše túžby, uzdraví naše rany a pomôže nám rásť v čnostiach.

Bez tejto vnútornej premeny zostane pokoj krehký a krátkodobý. Tam, kde sa však obnovujú srdcia, začínajú sa otvárať nové možnosti. To, čo sa používalo na ničenie, možno nasmerovať k životu, k starostlivosti o chudobných, nasýteniu hladných a ochrane stvorenstva. To je cesta autentického ekologického obrátenia, pri ktorom sa dôsledky nášho stretnutia s Ježišom Kristom prejavujú v našom vzťahu k svetu okolo nás (porov. František, Laudato si’, 217). Pokoj sa teda začína v srdci a odtiaľ prúdi do našich vzťahov, spoločenstiev a celého sveta.

Hoci sú výzvy, ktoré stoja pred nami, obrovské, Boh nás nenecháva bez prostriedkov na uzdravenie a premenu. Namiesto vojnových zbraní nám Boh pokoja dáva silu uzdravovať, zmierovať a budovať civilizáciu lásky. Sme tak povolaní chrániť mnohé „ekosystémy“, ktoré nám boli zverené: ekosystémy stvorenstva, ľudských vzťahov i samotného ľudského srdca.

Predstavme si svet, v ktorom by energia, ktorá sa dnes vynakladá na vojnu, smerovala k integrálnemu ľudskému rozvoju, prekonávaniu chudoby, ochrane ľudskej dôstojnosti a zmiereniu rozdelených národov. Takáto vízia odráža vieru v príchod Božieho kráľovstva.

Skutočnými nástrojmi na budovanie pokoja nie sú ničivé zbrane, ale pravda, dialóg, trpezlivosť, dobrota, spravodlivosť, milosrdenstvo, porozumenie, starostlivosť a láska. Tie pramenia zo sŕdc formovaných evanjeliom a posilňovaných Božou milosťou. Iba tieto vlastnosti majú moc premieňať jednotlivcov, obnovovať spoločenstvá a uzdravovať rany nášho sveta.

Drahí bratia a sestry, cesta pred nami je jasná, hoci nie je jednoduchá. Sme povolaní dovoliť, aby sa naše srdcia obnovili, aby sme mohli hľadať pokoj a starať sa o stvorenstvo. Sväté písmo nám hovorí, aby sme si strážili srdce, pretože z neho vychádza všetko, čo konáme (porov. Prís 4, 23).

Ak túto úlohu prijmeme s pokorou a vierou, staneme sa spolupracovníkmi na Božom diele obnovy. Pomaly, ale isto budeme prechádzať od púšte k záhrade, od rozdelenia k spoločenstvu a od násilia k pokoju.

Nech nám Pán dá odvahu kráčať po tejto ceste, aby sa v našej dobe meče skutočne premenili na radlá, aby sa prísľub evanjelia čoraz hlbšie zakoreňoval v našom svete a aby Kristov pokoj zavládol nad celým stvorenstvom.

Vo Vatikáne 15. augusta 2026, na slávnosť Nanebovzatia Preblahoslavenej Panny Márie.

LEV XIV.

Preložila Tímea Saboslajová

Ďakujeme, že ste si prečítali tento článok. Ak chcete byť informovaní o novinkách, prihláste sa na odber noviniek kliknutím sem..